Mimikry
Predstav si, že kráčaš po lese a zrazu pred sebou na liste zbadáš sršňa. Má výstražné žlto-čierne pásiky, hlučne bzučí a ty okamžite cúvneš, pretože nechceš dostať bolestivé žihadlo. V skutočnosti si sa však práve stal obeťou jedného z najlepších podvodov v prírode.
Ten hmyz nebol sršeň. Bola to úplne neškodná mucha (pestrica), ktorá nemá žiadne žihadlo ani jed. Iba sa na sršňa dokonale zahrala a využila jeho zlú povesť.
Tento biologický trik sa nazýva mimikry. Ide o situáciu, kedy jeden živočích (podvodník) napodobňuje vzhľad, správanie, zvuky alebo vôňu iného živočícha (modelu), aby získal výhodu a prežil. Poďme sa pozrieť na to, ako táto geniálna hra na identitu funguje.
a) Hlavné typy mimikry: Triky pre prežitie aj lov
V biológii rozlišujeme niekoľko základných stratégii, ako zvieratá tento podvod realizujú. Každá funguje trochu inak a nesie meno vedca, ktorý ju popísal:
Batesove mimikry (Bezbranný sa hrá na nebezpečného)
Toto je najčastejší prípad. Neškodný, chutný a úplne bezbranný živočích skopíruje vzhľad niekoho, kto je jedovatý, nebezpečný alebo strašne horký.
Ako to funguje: Predátory (napríklad vtáky) sa už v mladosti naučia, že žlto-čierne osy alebo červené chrobáky chutia zle alebo bolia. Keď neskôr uvidia neškodného imitátora s rovnakými farbami, radšej sa mu vyhnú. Podvodník tak prežije len vďaka cudzej zlej povesti.
Müllerove mimikry (Sila spoločnej značky)
Pri tomto type mimikry sa nesnaží oklamať bezbranný tvor. Naopak, stretnú sa dva alebo viaceré nebezpečné (jedovaté) druhy, ktoré sa na seba začnú podobať.
Ako to funguje: Pre dravca je jednoduchšie zapamätať si len jeden výstražný vzor namiesto desiatich rôznych. Ak majú všetky jedovaté motýle v oblasti rovnaké oranžovo-čierne krídla, vtáky rýchlo pochopia, že tejto kombinácii sa netreba dotýkať. Straty na životoch sa tak rozdelia medzi oba druhy a prežije ich viac. Funguje to ako dobre známa bezpečnostná značka.
Mertensianove mimikry (Zvláštna stredná cesta)
Toto je veľmi neobvyklý a fascinujúci typ mimikry, ktorý vedci objavili pri hadoch. Týka sa troch skupín hadov: smrteľne jedovatých koralovcov, mierne jedovatých falošných koralovcov a úplne neškodných koráloviek.
Ako to funguje: Ak by neškodný had napodobňoval smrteľne jedovatého, nefungovalo by to. Prečo? Pretože ak dravec zaútočí na smrteľne jedovatého hada, útok neprežije a nemôže sa tak naučiť, že daná farba je nebezpečná. Preto sa smrteľne jedovatý had aj neškodný had zhodne podobajú na stredne jedovatého hada. Po jeho uštipnutí dravec prežije, dostane lekciu a nabudúce sa vyhne všetkým trom druhom.
Peckhamove (agresívne) mimikry (Vlk v ovčom rúchu)
Zatiaľ čo predchádzajúce typy slúžia najmä na obranu, Peckhamove mimikry slúžia na útok. Používajú ich predátory, ktoré chcú svoju korisť oklamať, aby prišla dobrovoľne k nim.
Ako to funguje: Útočník predstiera, že je neškodný kvet, partner na párenie alebo dokonca chutná potrava. Keď nič netušiaca obeť príde bližšie, predátor bleskovo zaútočí.
b) Formy maskovania: Splynutie s pozadím
Okrem napodobňovania iných zvierat (mimikry) používajú živočíchy aj taktiky, ktorými sa snažia pred svetom úplne stratiť. Tu rozlišujeme dve dôležité formy:
Mimese (napodobňovanie neživých predmetov): Pri mimese zviera nepredstiera, že je iný nebezpečný živočích, ale predstiera, že je neživý predmet alebo časť rastliny. Napríklad pakobylka vyzerá ako suchý konárik a niektoré motýle po zložení krídel vyzerajú presne ako uschnuté lístie vrátane žilnatiny.
Kryptické sfarbenie (splývanie s prostredím): Ide o klasické maskovanie, kedy farba a vzor tela živočícha presne zodpovedajú pozadiu, na ktorom žije. Polárna líška je v zime biela ako sneh a v lete hnedá ako pôda, zatiaľ čo lesná zver nosí odtiene hnedej a sivej, aby sa stratila medzi stromami.
c) Aposematizmus: Výstraha v plnej paráde
Už si sa niekedy zamyslel nad tým, prečo sú niektoré jedovaté živočíchy také neuveriteľne pestré a krikľavé? Nemali by sa radšej skrývať?
Tento jav sa nazýva aposematizmus – je to výstražné sfarbenie.
Namiesto maskovania vysielajú tieto zvieratá do okolia jasný signál: "Pozri sa na mňa, som tu, som nebezpečný, pálivý alebo jedovatý. Ak ma zješ, bude ti zle!" Typickými farbami aposematizmu sú kombinácie červenej, žltej, oranžovej a čiernej. Pre predátora je oveľa jednoduchšie takúto "výstražnú značku" spozorovať a vyhnúť sa jej, než riskovať otravu.
d) Sluchové a pachové mimikry: Keď oči nestačia
Mimikry nie sú len o tom, ako zviera vyzerá. Príroda dokáže hacknúť aj ostatné zmysly, ako sú sluch a čuch:
Sluchové (akustické) mimikry: Malá sova (pôtik) hniezdi v dutinách stromov. Ak sa k jej hniezdu priblíži nepriateľ, sova začne z hĺbky dutiny vydávať syčivý zvuk, ktorý znie navlas rovnako ako nahnevaný jedovatý had. Predátor si útok rýchlo rozmyslí.
Pachové (chemické) mimikry: Larvy niektorých modráčikov (druh motýľa) dokážu vylučovať presne také chemické látky (pachy), aké používajú mravce na rozpoznanie svojich vlastných detí. Mravce tieto larvy nájdu, myslia si, že sú to ich zatúlané bábätká, odnesú si ich do mraveniska a tam ich s láskou kŕmia a chránia.
e) Evolučný význam: Prečo to všetko vzniklo?
Všetky tieto zložité masky a podvody nevznikli preto, že by sa zvieratá jedného dňa rozhodli preobliecť. Je za tým milióny rokov trvajúci proces nazývaný evolúcia a prirodzený výber.
V prírode prebiehajú neustále preteky v zbrojení:
Ak mal neškodný motýľ v minulosti náhodou na krídlach o niečo tmavšie pásiky, ktoré vzdialene pripomínali osu, vtáky ho žrali o niečo menej často ako jeho svetlejších kamošov.
Tento "pásikavý" motýľ prežil, mal mláďatá a odovzdal im svoje gény.
Po tisíckach generácií sa tento vzor vybrúsil do takej dokonalosti, že dnes neškodnú pestricu od osy voľným okom takmer nerozoznáš.
Mimikry a kamufláž šetria energiu a životy. Pre predátora znamenajú ľahšie ulovenú korisť s minimálnou námahou, pre korisť zase šancu dožiť sa ďalšieho dňa bez toho, aby musela neustále utekať.
f) Príklady zo sveta ríše: Najväčší majstri ilúzie
Kto sú držitelia pomyselných biologických Oscarov za najlepší herecký výkon?
Chobotnica maskovaná (Thaumoctopus mimicus): Tento tvor žijúci v moriach okolo Indonézie je absolútnym kráľom mimikry. Dokáže meniť nielen farbu, ale aj tvar tela a štýl plávania. Podľa toho, aký predátor ju ohrozuje, dokáže napodobniť až 15 rôznych tvorov – od jedovatého morského hada (skryje sa do piesku a vystrčí len dve pruhované ramená) až po jedovatú rybu dravca.
Modlivka orchideová: Vyzerá ako nádherný, ružovo-biely kvet orchidey. Jej nohy dokonale imitujú okvetné lístky. Sedí nehybne na rastline a čaká. Hmyz, ktorý hľadá nektár, letí priamo k nej a modlivka ho bleskovo uloví (Peckhamove mimikry).
Satanov listochvostý gekón: Tento jašter z Madagaskaru vyzerá presne ako starý, uschnutý a čiastočne vyžratý list stromu (mimese). Má dokonca na tele drobné výrastky imitujúce pleseň, vďaka čomu s lesným podkladom splýva na 100 %.
Záver na zamyslenie: Príroda nám prostredníctvom mimikier ukazuje, že v boji o prežitie nemusíš byť vždy najväčší, najsilnejší alebo najrýchlejší. Niekedy stačí mať len skvelý nápad, dobrý prevlek a schopnosť presvedčivo oklamať svoje okolie.